piatok, 4. júla 2014

Marek Slabej - Prach a Mungo (ukážka uz poviedky)



Prečítajte si ukážku z najnovšej poviedky víťaza Ceny Fantázie 2014. Ak vás zaujíma, ako sa skončí, celú ju nájdete v siedmom čísle elektronického časopisu Jupiter, ktoré kúpite na Martinuse a na Palmknihách. Okrem Marekovej poviedky v ňom nájdete ďalších sedem próz, medzi nimi poviedky Niny Horvath, Jany Rečkovej či Lenony Štiblarikovej.
A jedna úplne najnovšia informácia - túto poviedku si budete môcť prečítať aj v papierovej podobe. Spolu s ďalšími devätnástimi textami výjde v antológii Dotyky budúcnosti, ktorú by malo vydavateľstvo Artis Omnis krstiť v septembri na Istrocone/Parcone.




Marek Slabej: Prach a Mungo


     127 015
     Loď dosiahla polovicu rýchlosti svetla a stále nie je rozhodnuté. Tanner vyžmýkal z motorov maximum, ale Mungo sa ho drží – pri vzdialenosti jedenástich miliónov kilometrov to je akoby mu dýchal na chrbát. Z astronomického hľadiska je bližšie než na dosah ruky.

     Tanner počíta. Zrýchlenie sa mu nedarí udržiavať konštantné, a čo je horšie, Mungo zrýchľuje asi o dve percentá rýchlejšie. Stále si nemôže byť istý, či včas stihne prechod do relatívneho bezpečia nadsvetelnej rýchlosti a nerelativistického priestoru. Prenasledovateľ je príliš dobrý, neúnavný a sústredený len na jedinú vec.
     Vie, že teraz už nič viac urobiť nemôže. Aktualizuje svoje alter/ego a odovzdá mu kontrolu nad loďou. Vráti sa do hibernačného spánku a nechá čas a priestor plynúť závratnou rýchlosťou.

     127 026
     Tanner je opäť prebudený, no stále zostáva zmrazený ako kus ľadu. Len hlboká hibernácia, spolu s metre hrubým pancierom transportného kokónu, ho chránia pred smrtiacim vesmírnym žiarením. Alter/ego zvýši teplotu jeho mozgu len o milistupeň nad hranicu potrebnú, aby sa vynoril z bezsennej kómy a rozbehli sa myšlienkové procesy.
    
     0,89 rýchlosti svetla – a náskok pred Mungom sa znížil na sedem a pol milióna kilometrov. Prirodzene, akékoľvek manévrovanie by bolo kontraproduktívne. Pri tejto rýchlosti loď deformuje časopriestor a zanecháva za sebou jasne viditeľnú stopu, ako hlbokú brázdu v snehu. Mungo by ho mohol sledovať prakticky kamkoľvek. Dá sa len pokračovať po priamke a nestrácať nádej. Jediná šanca na nepozorovaný únik príde vo chvíli výstupu z nadsvetelnej rýchlosti. Ani vtedy sa to ešte neskončí, ale pokiaľ by sa podarilo získať dostatok času...

     127 040
     Rýchlosť svetla. 300 000 kilometrov za sekundu a s každou ďalšou sekundou narastá. Tanner nespí a uvedomuje si, že jeho telo a celá loď sa už neskladajú z atómov. Bežná hmota nemôže prekonať rýchlosť svetla, až jej transformácia na nerelativistické častice to umožňuje. Je to však len nepodstatný detail. Dôležité je niečo úplne iné.

     Aspoň na nejaký čas je v bezpečí. Mungo ho stále prenasleduje, ale teraz si nemôže dovoliť zvyšovať rýchlosť. Všetky informácie zvonka jeho lode sú skreslené, nemá ako vedieť, kde sa presne Tanner nachádza. Vníma smer úniku svojej obeti, no vzdialenosť len odhaduje. Ak by ho náhodou predbehol, stratil by záchytný bod na sledovanie. Ale Mungo je trpezlivý, zostane v brázde, i keby mal preletieť polovičku Vesmíru. Obaja vedia, čo bude nasledovať, keď unikajúca loď zníži svoju rýchlosť a vráti sa do reálneho vesmíru.
     Tanner dúfa, že s trochou šťastia zareaguje Mungo oneskorene a preletí bod, v ktorom sa mu utečenec stratil. Tým získa niekoľko rokov, možno desaťročí, aby sa pripravil. V zásobníkoch má stále dvetisíc ton nanitov a tí mu postačia na vybudovanie čohokoľvek.

****   

     Tanner býval vždy nespoločenský. Prítomnosť iných ľudí nepotreboval, ani nevyhľadával. Vďaka až asociálnemu samotárstvu dokázal stráviť desaťročia bez kontaktu s ľuďmi a bola mu zverená jediná Nanofabrika.
     Na začiatku boli vždy len sami: on, jeho loď a tisícky ton nanitov. A planetárny systém: trilióny ton hmoty – stavebného materiálu. Nanity, niektoré veľké ako špendlíková hlavička, iné o rozmeroch molekuly, nepracovali rýchlo, ale so správnym programom dokázali premeniť asteroid na lodenicu, kus planéty na orbitálnu stanicu. Jediné, čo Tanner potreboval, bol dostatok dvoch vecí – surovín a času. Výsledky boli obmedzené len jeho fantáziou a plánmi dodanými zo Zeme.
    
     Keď dostal informáciu o útoku Kolektívu, nachádzal sa tristo parsekov za hranicou obývaného Vesmíru, kde budoval predsunutú stanicu. Od tej sa, ako rozťahujúce sa prsty, mala šíriť ľudská kolonizácia. Tristo parsekov. To znamenalo, že vo chvíli, keď k nemu správa dorazila, napadnutie bolo už dávnou minulosťou. Po čase prišla posledná správa z hlbiny času: „Prehrali sme.“

     O Kolektív sa Tanner zaujímal ešte menej než o ľudí. Jeho základy tvorili symbiotické organizmy, ktoré transformovali tvorov desiatok rás.  Vďaka nim bol každý jedinec neoddeliteľnou súčasťou celku. Týkalo sa to aj tých ľudí, ktorí sa ku Kolektívu dobrovoľne pripojili. Tannerovi to bolo jedno. Pokiaľ existovali rozpory medzi ľuďmi a Kolektívom, nevedel o nich. Politické nuansy boli mimo jeho chápanie a záujem. Záležalo len na dokonalých plánoch stavieb a ich bezchybnej realizácii.
     „Prehrali sme.“ Dve slová s definitívnym a neodvolateľným významom. Nebolo dôležité, či sa Kolektív rozhodol ľudstvo vyhladiť, alebo násilím pripojiť. Správa znamenala, že ľudia prestali existovať už pred desaťročiami.

     A bola tu ešte jedna vec. Kolektív dobre rozumel dôležitosti Nanofabriky a Tanner chápal, že ho nemôžu vynechať. Prídu, pretože teraz bol on jedinou silou, ktorá by sa mohla postaviť na odpor.

     O zbrojárskom priemysle nevedel nič, zbrane nikdy nevyrábal a nevedel, kde začať. Dokonca ani netušil, na akom princípe väčšina z nich funguje – superstrunové rezonátory, gravitačné delá, spomaľovače neutrín – bolo to pre neho ako mágia. Začal od úplnej nuly a prirodzene robil chyby. Množstvo omylov, slepých uličiek, zbytočne vynaloženej energie a času, kým dosiahol prvé úspechy. Ale podarilo sa. Systém, ktorý mal byť ľudskou kolóniou, prebudoval na doky, továrne, a hlavne na flotilu tých najlepších lodí, ktoré dokázal vymyslieť. Namiesto pilotov použil simulované UI a kópie svojho alter/ega. A potom dorazil Mungo...

     Kolektív vyslal len jednu loď, ak sa to loďou vôbec mohlo nazývať. Pri ceste na dlhé vzdialenosti Mungo naozaj pripomínal medzihviezdne plavidlo, všetky svoje časti mal spojené do jedného útvaru dlhého stovky kilometrov. Ale keď dorazil na miesto určenia, rozdelil sa. Jednotlivé komponenty, tisícky sond, detektorov, zameriavacích systémov, zbraní a staníc distribuovaného vnímania, sa rozleteli naprieč celou sústavou. Maskované, dokonale ukryté pred Tannerom, ktorý s obavami čakal návštevu – a keď prišla, nevedel o nej. Teraz by už Munga odhalil včas, už by vedel, čo hľadať, ale vtedy bol hluchý a slepý.
     Mungo vlastne ani nemal meno, to len Tanner ho tak nazval, pretože sa správal ako jeho predobraz zo zvieracej ríše na Zemi. Aj tento Mungo najprv len skúmal – sedel v tichu, jeho oči a uši zbierali informácie a zvažovali stratégie. Keď analýza skončila, Mungo zaútočil.
     Tak ako pozemský Mungo dokáže jedným bleskurýchlym útokom vyskočiť a odhryznúť hlavu kobre – tak prišiel aj úder Munga medzihviezdneho a na Tannera dopadol na stovke miest zároveň. Kým stihol zareagovať, jeho flotila, jeho vycizelované bitevné lode, prestali existovať premenené na šrot, kvapky roztaveného kovu a oblaky atómov. Tannerovi nezostalo nič iné, iba sa dať na útek.

     Keď pomocou Nanofabriky prerábal celé planéty, bol perfekcionistom. Určitá úroveň chybovosti bola vždy prítomná, ale Tanner sa snažil dosiahnuť dokonalú bezchybnosť. Naučil sa, že nech sa snažil akokoľvek, vždy sa niečo pokazilo, niečo bolo ináč, než predpokladal. Naučil sa mať vždy záložné plány. A záložné plány záložných plánov. S možnosťou, že neuspeje, počítal od začiatku. Záchranná loď bola pripravená a v nej stovky ton nanitov. Záloha.

     A teraz unikal naslepo smerom do prázdna, s nemilosrdným zabijakom v pätách. Prebúdzal sa len občas, nebol nesmrteľný a s každou hodinou v bdelom stave mu ubúdalo z času života. Alter/ego jeho virtuálne „ja“ – mysliace, cítiace, pochybujúce – bolo viac než len kópiou. Bol to on sám, existujúci v kremíkových kryštáloch. Po prebudení sa spojil sám so sebou, vymenil si informácie – a celú dobu, každú sekundu rokov úteku, v oboch svojich existenciách – plánoval.